✕ KDE SA NACHÁDZAŠ
Stojíš nad ústim Bačkovskej doliny, ktoré v okolitom stúpajúcom teréne predstavuje jedno z mála vhodných miest na vstup do horského masívu. Tento priestor bol najmä v prvej polovici decembra 1944 dejiskom veľmi tvrdých bojov medzi silami sovietskeho 3. horského streleckého zboru a nemeckej 101. jágerskej divízie vrátane ďalších jej operačne podriadených útvarov.
Taktický význam tohto miesta vzrástol po tom, čo sa Sovietom podaril prielom nemeckej obrannej línie pri obci Bačkov, v dôsledku čoho cez tento priestor začali prenikať do hĺbky nemeckej obrany. Z úžiny Bačkovskej doliny a jej priľahlých svahov sa stali zásobovacie trasy a cesty prísunu posíl. Nemecké jednotky sa pokúšali útočiť do bokov týchto komunikačných tepien a izolovať sovietske jednotky, ktoré postúpili pomerne hlboko do pohoria.
S týmito udalosťami sa spája nespočetné množstvo ľudských tragédií a príbehov na oboch bojujúcich stranách. Jeden z nich bol podrobne zachytený v memoároch dôstojníka 327. gardového horského streleckého pluku, gardového majora Vasilija Maximoviča Malkina. Odohral sa v stredu 13. 12. 1944 na mieste, kde lesná cesta z Bačkova, vedúca popri Bačkovskom potoku, vstupuje do výraznej úžiny Bačkovskej doliny. Jedná o kratučkú historku z bojov plukovnej delostreleckej batérie 327. gardového horského streleckého pluku, ktorá pri presune na nové palebné pozície „nabehla“ v pochodovej zostave rovno do tohto priestoru, kde sa nemecké jednotky sústredenými údermi snažili uzavrieť sovietsky vlom a získať východiskové predpoklady pre upokojenie divokej taktickej situácie.
✕ PRÍBEH DELOSTRELCOV
Hlavnú ťarchu dodávok materiálu a munície na miesta bojov niesli výkonní poddôstojníci rôt a batérií. Práve oni sa často dostávali do stretov so samopalníkmi protivníka. Pri tom sme samozrejme utrpeli straty, boli aj zranení aj zabití. Mnohí staršinovia a iní pracovníci tyla, ktorí vynikli v bojoch o Bačkov, boli vyznamenaní rádmi.
Na lesnej ceste sa s nemeckými samopalníkmi stretla aj naša plukovná batéria. Stalo sa to za pochodu, keď sa presúvala zo svojich bývalých palebných pozícií z okolia Bačkova na Bezmennú výšinu. Viedol ju veliteľ čaty velenia Rybin. Poručíkovi Oničkovi povedal, že do príchodu batérie musí vybehnúť na Bezmennú výšinu a „tam, na novom mieste, všetko s Rumjancevom premyslieť.“ Rybin išiel napred a vzal so sebou jedného vojaka.
Aby si skrátili vzdialenosť, odbočili z lesnej cesty doľava a išli smerom k Bezmennej priamo cez les. Batéria, roztiahnutá v kolóne, sa blížila k miestu, kde sa lesná cesta prudko stáča doprava a približuje sa k horskému potoku. Tu, medzi potokom a vyvýšeninou s chaotickou hromadou skál, sa cesta ponárala do úzkej doliny, čo Onička znepokojilo a preto poslal dopredu dvojčlenú hliadku – Spesivceva a Kočegina. Do hliadky sa prihlásila aj Sanitárna inštruktorka Oľga Riabičko: „Pre každý prípad sa bude sanitárny inštruktor hodiť“. Oničko to povolil.
Nemcov spozoroval prvý Spesivcev. Podarilo sa mu vystreliť. Tí odpovedali prudkou streľbou. Časť z nich sa pokúsila obísť našu hliadku, aby ju pritlačili k rieke a odrezali jej únikové cesty k batérii. Členovia hliadky, prikrčení k zemi, opätovali streľbu nepochybujúc, že batéria ju začuje a príde hneď na pomoc. Keď samopalníci protivníka zbadali blížiacu sa batériu, rozdelili sa: jedna skupina dvadsiatich mužov zatarasila cestu medzi našou hliadkou a batériou a spustila kryciu streľbu, druhá skupina do desať Nemcov sa prískokmi a plazením približovala k Spesivcevovi, Kočeginovi a Oľge a snažila sa ich zajať. Rybin, začujúc streľbu sa ponáhľal späť k batérii. Prvá skupina Nemcov opätovala streľbu a vytlačená z cesty ustupovala do lesa. Príslušníci batérie ju prenasledovali. Horšie to bolo u Spesivceva. Nemci postupovali, niekoľko z nich sa plazilo k Oľge. „Dostanú ju,“ blyslo hlavou Spesivcevovi.
„Strieľaj ich hadov, neboj sa!,“ zakričal na Oľgu, „ja ti pomôžem!“ A zdvihnúc sa zo zeme, hodil granát. Takmer splývajúc s Oľginým výstrelom zaznel výbuch Spesivcevovho granátu. Ten okamžite zasiahnutý dávkou zo samopalu padol na zem. Oľga to ale nevidela. Zúrivo strieľala na utekajúcich Nemcov.
Keď všetko utíchlo, vstala zo zeme a poobzerala sa. Spesivcev ležal 50 metrov od nej. Ešte nechápala, čo sa stalo, pristúpila k nemu a potichu povedala: „Ďakujem Vasja, pomohol si mi, inak by som bola stratená.“ Na to Kočegin dodal: „No Vasja, to je všetko, vojna sa pre teba skončila.“ Oľga nemo pozrela na Spesivceva a rozplakala sa.
Priblížila sa batéria. Jej príslušníci mlčky postáli nad telom mŕtveho druha. Dostojník batérie Oničko povedal niekoľko rozlúčkových slov. Zasalutovali výstrelmi z pušiek a samopalov. Keď povozný naložil na voz Spesivcevovo telo a pohol sa k Bačkovu, Rybin mu povedal: „Napíš na hrob: Vasilij Petrovič Spesivcev. Statočný vojak. Zomrel pri záchrane svojich kamarátov. Bezpodmienečne! Počuješ?“ Povozný neodvetil. Znepokojená Oľga Riabičko zakričala: „Bezpodmienečne!“ „Počuješ?“ „Všetko splním,“ odpovedal povozný z diaľky.
„No bratia, a my musíme žiť a bojovať,“ povedal veliteľ kanóna Ivan Koba. „Poďme!“ Príslušníci batérie sa chopili kanóna a vytlačili ho na kopec. Kanóny museli na výšinu vytiahnuť ručne. Nemcom sa podarilo pobiť všetky kone. V polovici cesty sa batéria stretla s Rumiancevom. Ten priviedol ženijnú rotu na čele s jej veliteľom. Delostrelci sa rozveselili – pomoc im totiž prišla vhod. O hodinu neskôr stáli kanóny na nových palebných pozíciách na Bezmennej výšine…
✍️ Ing. Martin Greša (03/2026)
©🌐 dargov.eu | Obsah chránený autorským právom.