Boje o Dargovský priesmyk značne ovplyvnili aj život obyvateľstva poddargovských obcí. Evakuované obce Trnávka, Dargov, Bačkov a Kravany boli takmer úplne zničené. V mnohých prípadoch však obyvatelia prečkali prechod frontu poukrývaní v pivniciach domov. Iní si vybudovali drevozemné zruby v horskom masíve Slanských vrchov. Takto sa podarilo prežiť boje niekoľkým rodinám v údolí Kamenného jarku, Pecovho jarku a iných miestach v priľahlých lesoch. Po prechode frontu a návrate obyvateľstva zdieľalo provizórne zrekonštruované domy spoločne často aj niekoľko rodín. Okolie hlavnej cesty Sečovce – Košický Klečenov, ako aj časti lesného masívu, ostali pomerne dlho zamínované, v súvislosti s čím prišlo o život mnoho ľudí. Zvlášť nebezpečnou bola každá činnosť vykonávaná mimo lesných ciest. Obete z radov miestnych obyvateľov prinášal aj zber využiteľného materiálu v priestore bojiska. Pyrotechnická asanácia okolia priesmykovej cesty, prebiehajúca bezprostredne v povojnových rokoch, si taktiež vyžiadala niekoľko obetí z radov príslušníkov Československej armády. Plošné odmínovanie priestoru Dargovského priesmyku a okolia pokračovalo v etapách aj v ďalších povojnových dekádach a bolo jednotkami ČSĽA definitívne ukončené v roku 1966.
Aj v súčasnosti sa v dargovských lesoch bežne stretávame s pozostatkami po bojovej činnosti. Nezriedka ide o náhodné nálezy nevybuchnutej munície, ku ktorým sú spravidla privolávaní pyrotechnici Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach.
Okrem vojenského materiálu sa po veterných kalamitách objavujú na povrchu aj ľudské kostrové pozostatky. Tieto nálezy nám stále živo pripomínajú tragickú minulosť regiónu. Hoci nemáme presné informácie o počte doposiaľ neexhumovaných vojakov, priebežné údaje zbierané od roku 2008 naznačujú, že ide o niekoľko stoviek príslušníkov oboch bojujúcich strán. Môže ísť o neexhumované poľné hroby alebo prípadne vojakov, ktorí zostali ležať na bojovom poli a prikryla ich len príroda.
Pozostatky po bojoch sa na povrchu objavujú aj ako vedľajší následok nelegálneho vyhľadávania archeologických nálezov. Tieto činnosti sú, žiaľ, kontinuálne tolerované, prípadne skrývané za rôzne povolenia, ktoré však v súčasne platnej legislatíve nemajú právnu oporu. Úsmevné tvrdenia typu „Mám povolené exhumovať“, s obdobou groteskného znenia v miestnom dialekte, sú absolútne klamstvá a zneužívajú neznalosť legislatívy zo strany verejnosti, prípadne aj štátnych orgánov. Pritom stačí len zamyslieť sa, akými asi znalosťami a oprávneniami by mal jednotlivec disponovať, aby mohol manipulovať s ľudskými pozostatkami, ostatkami, či archeologickými nálezmi. To všetko, samozrejme, definuje platná legislatíva.
Žiaľ, aj v tejto oblasti platí, že žijeme na Slovensku a podľa toho aj pristupujeme k našej histórii – s absolútnou povrchnosťou!
Obsah je priebežne dopĺňaný (autori: Martin Kurečko, Martin Greša)