Ku koncu dňa 24. decembra 1944 sa Goriunov dostavil na letisko k svojej jednotke a doložil, že v priebehu vzdušného boja s druhým Fw-190, odpútaným od skupiny, viedol vzdušný boj. Prvé útoky prebiehali na horizontálach, následne boj prešiel do vertikály. Pri naberaní výšky Fw-190 stratil rýchlosť a spadol po pravom krídle, pričom následne prešiel do strmhlavého letu. Goriunov prenasledujúc ho, v momente vyberania strmhlavého letu zahájil streľbu a zozadu – zvrchu, zo vzdialenosti 100 – 50 m, protivníka zostrelil. Zostrelené lietadlo a spadlo severne od Košíc. Následne Goriunov, doháňajúc svoju skupinu, nabral návratový kurz. V priestore Prešova stretol vo výške 2000 m dve Bf-109, s ktorými vstúpil do vzdušného boja. Pri útoku kanóny nestrieľali, pravdepodobne bol spotrebovaný palebný priemer. Goriunov vyšiel z boja kurzom na východ. V priestore obce Zámutov (záp. Čemerné) bol zasiahnutý projektilom protilietadlového kanóna do centroplánu. Lietadlo začalo horieť. Goriunov vyskočil s padákom a dopadol do priestoru obsadeného protivníkom v priestore Zámutov. V noci 23. decembra 1944 prešiel líniu frontu severne od Sačurova a dostal sa k delostrelcom našich pozemných vojsk. Rádiostanicou delostrelcov sa spojil s rádiostanicou navedenia Pulja-I, ktorá odovzdala informácie o ňom jeho jednotke. Koncom dňa 24. decembra 1944 Goriunova doviezlo sanitárne vozidlo. Jeho zdravotný stav bol dobrý, utŕžil len ľahké popáleniny rúk a tváre.
Po prečítaní denníka bojovej činnosti sa vo mne ozvala zvedavosť bádateľa a tak som začal pátrať po jedinom príznaku, ktorý nám s odstupom času mohol príbeh potvrdiť – po spadnutom lietadle. Trvalo zhruba dva roky, kým sa mi za pomoci Pavla Čumu z Davidova a výpovedí niekoľkých pamätníkov podarilo dopátrať k miestu pádu lietadla a na základe povrchových nálezov jednoznačne potvrdiť typ – La-5FN blízko priestoru, kde zostrel a pád popisoval denník bojovej činnosti. Podarilo sa mi nadviazať aj kontakt s dcérou pilota Galinou. Nasledovala pomerne intenzívna komunikácia, výmena dokumentov a informácií. Jedným z najdôležitejších zdrojov, ktoré Galina poslala, boli memoáre Ivana Vasilieviča napísané na sklonku života. Je mi zrejmé, že takto s odstupom času mohol na udalosti z 22. decembra 1944 čiastočne zabudnúť, no podstata v spomienkach ostala zakorenená navždy.
