Nechcel som riskovať a tak som vyliezol spod stohu a išiel cez záhradu stranou od domu. Vyšiel som na cestu pozdĺž ktorej bol po oboch stranách plot. Predo mnou sa zrazu objavil človek so samopalom. Čo robiť? Ujsť nie je kam a človek bližšie a bližšie. Vidím – človek v sukni. Áno, bola to žena s hviezdou na čiapke. Priblížili sme sa na päť-šesť krokov a zastali sme. Ja som sa opýtal – sú tu naši, či Nemci? Naši samozrejme! Tu je predná línia frontu. Rozhodol som sa ju objať, no ona rezko odskočila na stranu. Povedal som jej, aby ma odviedla k veliteľovi.
Priviedla ma k domu, vošli sme do izby. Podala hlásenie veliteľovi: „Súdruh plukovník, tu som k Vám priviedla letca, ktorý ma o to požiadal.“ Leteckú kuklu som držal v rukách. Predstavil som sa, z čižiem som vytiahol stranícku knižku a legitimáciu. Premokli, no zachovali sa. Samozrejme, povedal plukovník, včera po rádiu Vás už hľadali. Zavolal svojho pomocníka a niečo mu pošepol do ucha. Gazdinej povedal, nech mi pripraví niečo na zjedenie.
Plukovník sa práve oholil, na stole bolo zrkadlo. Pozrel som sa do neho a uvedomil si, prečo vojačka odo mňa odskočila, keď som ju chcel objať a pobozkať. Celá moja tvár bola spálená, nemal som obočie ani mihalnice. Vyzeral som strašidelne. Hneď som si spomenul na Španiela Prietu, ktorý slúžil v našom pluku a bol ťažko popálený. Kam pôjdem teraz v takom stave? Komu budem potrebný?
Pomocník medzitým prišiel a podal veliteľovi správu o splnení rozkazu, podal mu fľašku. Plukovník mi nalial celý pohár vodky a gazdiná priniesla teplé mlieko, nakladané uhorky a zemiaky. „Pi a jedz, gvardejec, budeš žiť dlho.“ Poďakoval som, všetko som vypil a zajedol som si.
Poslali ma do sanitárneho práporu. Spálené ruky mi ošetrili, natreli višnevského masťou a obviazali. Doktor kapitán Šargorodskij (doplnené – kapitán medicínskej služby 129.gardovej streleckej divízie) bol ku mne veľmi pozorný. Uložili ma na posteľ. Po krátkom odpočinku som išiel k veliteľovi, požiadal o povolenie, aby som sa mohol spojiť s našim navádzacím stanovišťom, ktoré sa nachádzalo neďaleko od tejto delostreleckej jednotky. Poznal som údaje, volací znak a frekvenciu. Veliteľ poveril rádiového operátora, aby kontaktoval navádzaciu stanicu. Rýchlo nadviazal spojenie, navádzaciu stanicu som požiadal o vyslanie lietadla. Veliteľ ma však okamžite prerušil: „To sa nedá urobiť, tu to majú zastrelené Nemci, lietadlo by bolo okamžite zostrelené alebo zničené na zemi.“ Nech pošlú auto.
Potom sa ma veliteľ spýtal, kde som prešiel prednou líniou. Ukázal som mu na mape, on sa udivil, ako som mohol prejsť týmto poľom, pretože bolo celé zamínované. „Posielame našich prieskumníkov tak, aby toto pole obchádzali, mal si šťastie!“
Poobede ma obliekli do ovčieho kožuchu, naložili ma na voz a “ďaďa Vasja” ma vzal naproti nášmu autu. Keď sme vyšli z dediny, Vasja povedal: „No, Vanja, drž sa, možno nás Boh prenesie…, túto oblasť zastrelili Nemci a všetko živé hneď zlikvidujú.“ Dookola ležali rozbité autá a vozy. Šľahal koňa do cvalu. O tri minúty neskôr povedal: „Dobre, teraz sme už mimo nebezpečenstva.“
Po prejdení asi 2 kilometrov sme stretli auto. „Spomaľte, zastavte!“ „Nie ste poručík Goriunov?“ zakričal vodič, keď vyliezol z kabíny. „Áno, som Goriunov.“ „Prišiel som pre Vás.“ povedal vodič. Strýko Vasja ma odovzdal šoférovi a vyzliekol zo mňa kožuch. „V aute nezmrznete!“ Dorazili sme na stanicu navedenia, kde som bol privítaný. Nakŕmili ma, napojili a uložili do postele. No moje oviazané popálené ruky stále strašne boleli. Čoskoro prišla sanitka, prišla aj moja „dvojka“ Vasja Kušnir, a spolu nás odviezli k nášmu pluku, ktorý bol v tom čase už na letisku Michalovce – západne od Užhorodu.
Dorazili sme o 24:00 hod. v noci. Stôl bol obsadený, celá letka na nás čakala. Až teraz som si uvedomil, aký hrozný čas som prežil. Po vypití malej vodky som začal plakať, ale rýchlo som sa upokojil. Som doma medzi svojimi bojujúcimi priateľmi. Stal som sa víťazom vo vzduchu aj na zemi!
Aj napriek spísaniu memoárov so značným odstupom, takmer 40 rokov po vojne, sú spomienky Ivana Vasilieviča pozoruhodne presné. Na základe jeho výpovede sa dá čiastočne zrekonštruovať sled udalostí toho osudného dňa a približne vytýčiť trasa, ktorú absolvoval počas návratu k sovietskym jednotkám… (na pokračovanie)