Bol som ale na teritóriu obsadenom protivníkom. K línii frontu bolo 25-30 km. Bolo potrebné rýchlo utiecť od miesta zoskoku, pretože padák bol na diaľku viditeľný a Nemci ma mohli rýchlo objaviť. No očividne sa ku mne nemali. Spustil som sa zo svahu hory nižšie a vykročil na východ. Dolu viedla úzka cesta pre konské povozy a chodník. Bol som však bez odevu, sveter čiastočne zhorel, rukavice tiež a vonku bol koniec decembra. Napriek tomu však mráz nebol veľký -5 až -8 stupňov, no aj tak chladno. Bolo potrebné si premyslieť, ako získať oblečenie. Zbadal som, že pozdĺž cesty sa tiahne červený telefónny kábel. Napadlo mi preseknúť ho a zlikvidovať Nemca, ktorý ho príde opraviť. Ale smola, pištoľ mi vytrhli padákové šnúry. Čo teda robiť? Na ceste som našiel veľký kameň, ktorým som s veľkou námahou presekol telefónny kábel. Skryl som sa medzi malé husté jedličky. Čakám, kým príde nemecký spojár, no jeho niet a niet…
Nakoniec o 40 minút prichádzajú dvaja Nemci so samopalmi na pleciach. Objavili prerušené miesto kábla, ja sedím, ani nedýcham. Čo urobím s kameňom, keď oni majú dva samopaly? Nie, netreba mi nijaký odev…
Na moje šťastie Nemci rýchlo spojili kábel a odišli. Išiel som aj ja. Čoskoro počujem, že predo mnou sa pohybuje celá kolóna Nemcov, povozy, ľudia. Nahlas sa rozprávajú. Aby som sa vyhol stretu, vyliezol som na svah hory a schoval sa za veľký spadnutý strom. No Nemci sa zastavili podo mnou a očividne sa rozhodovali tu prenocovať. Sedím za stromom a čakám, čo bude ďalej. Dvaja Nemci idú so sekerou mojím smerom. Myslím si, a to je koniec… Idú po drevo k môjmu stromu. No prichodiac asi na vzdialenosť 50 metrov odo mňa sa zastavujú pri suchom strome, zotínajú ho a odchádzajú preč. Opäť šťastie… A tu sa už začalo stmievať. Chcel som pod rúškom noci ujsť, no ako naschvál vyšiel mesiac a osvietil úbočie hory, na ktorom som bol skrytý. Nemci založili vatru. Ja som sa rozhodol vystúpiť na samý vrchol hory, bola tam cestička a po nej som zamieril na východ. Vpredu bola dedina a zľava pod horou druhá. Z hory som zišiel pri dedine, no tam sa to hemžilo Nemcami. Popri dedine pretekala malá horská riečka. Po cestičke som sa rozhodol obísť ju zozadu, avšak ako tak idem, zrazu naproti mne Nemec so samopalom. Rýchlo som si ľahol pod ohradu akéhosi hrobu, nad ktorým stál kríž. Ležal som v tieni, ktorý robila ohrada. Nemec prešiel a našťastie ma neobjavil. Postavil som sa a išiel ďalej. Riečka bola pokrytá ľadom, no na mnohých miestach so silným prúdom už ľad nebol. Prechádzajúc po ľade som sa preboril. Do čižiem sa mi nabrala voda a v nich som mal schovanú stranícku knižku a legitimáciu. Akonáhle som vyšiel za dedinu, vyzul som čižmy a vyžmýkal onuce. Pokračoval som ďalej na východ, kde rachotali delá. Vyšiel som na úzkokoľajnú dráhu a išiel po nej. Čoskoro sprava odo mňa bola strmá hora a zľava rieka. Naproti s lampášom v ruke išiel akýsi železničiar. Podieť sa už nebolo kam. Išli sme rovno oproti sebe, minuli sme sa plece k plecu. Nepovedal nič. Napokon som vyšiel na lesnú lúku, na ktorej bol oheň vedľa stanu. Okolo ohňa boli Nemci. Čo urobiť? Obísť ich nie je ako a nazad som ísť nechcel. Vediac, že od ohňa do tmy nič nevidno som okolo Nemcov prešiel vo vzdialenosti asi 30 metrov. Míňajúc oheň som v krovinách zabočil doprava. Vidím kone prikryté bielou pokrývkou. Po starom zvyku som jedného pohladil a prikrývku z neho vzal. Pomyslel som si, že sa mi hodí na onuce a aj sa s ňou prikryjem. Šiel som ďalej…
Všimol som si akúsi zemľanku, v ktorej horela svieca. Nikoho tam však nebolo. Obišiel som ju stranou. Išiel som rýchlo a dohnal ma chlad. Mokré onuce som vymenil za časti z prikrývky z koňa. Nohy som mal už teplejšie a už mi netŕpli. Celú noc som išiel a na úsvite som vyšiel na pole. Neďaleko odo mňa bola cesta. Stranou vybuchovali granáty a míny. Pomyslel som si, že naozaj po mne strieľajú z mínometov a kanónov. Pole som prešiel a vyšiel na cestu. Po ceste zriedkavo prechádzali samostatné vozidlá. Neďaleko bola dedina. Išiel som k nej. Na jej okraji som uvidel zákopy, do ktorých som vošiel. Zákop ma doviedol k stohu slamy, pod ktorým bol úkryt. Načúval som, no nevidel som ani živej duše. Sú tu naši, či Nemci? Neviem. Uvidel som potrhanú obálku – adresa napísaná po Ukrajinsky. Ale veď Vlasovci a Banderovci tiež píšu po Ukrajinsky… Pod stohom slamy som poležal, no zima sa mi zahryzávala až do kostí. Robil som rýchle pohyby rukami a nohami, aby som sa zahrial. Vyliezol som spod stohu. Už sa celkom rozvidnelo. U blízkeho domu muž s metlou zametal cestičku. Slovák, no ja po slovensky neviem. Ako sa ku mne bude správať, keď sa k nemu priblížim?