Výpis z memoárov Ivana Vasilieviča Goriunova (voľný preklad)
Zostrelili ma
Dňa 24. decembra 1944 nás ako vždy zobudili skoro ráno. Bola ešte tma keď som spolu so svojim podriadeným Vasjom Kušnirom šiel do jedálne. Zrazu spoza domu vybehla čierna mačka a prebehla nám cez cestu. Okríkli sme ju a vyhrešili škaredými slovami. Po raňajkách sme išli na letisko. Celý deň bol kľudný, nelietalo sa. Zaujímali sme teoretickými otázkami. Okolo 16.00 hod. boli pristavené autá, aby nás odviezli domov. Náš roj – Miša Martynov, Kolja Ivanov, ja a Vasja Kušnir sme už sadli do auta, keď náčelník štábu pluku podplukovník Peter Fomič Verbickij vyšiel z veliteľského stanovišťa a hlasno vydal rozkaz: „Roj kapitána Martynova – k lietadlám!“ Rýchlo sme vyskočili z korby a pobehli k svojím lietadlám. Martynov počas behu obdržal bojovú úlohu od náčelníka štábu: „Letieť do priestoru Prešov-Košice a prikryť činnosť Šturmovikov.“
Do piatich minút sme boli vo vzduchu. O 15-20 minút sme prileteli do stanoveného priestoru. Všetko bolo pokojné. V poslednom čase sme nemecké lietadlá stretávali zriedkavo. Vzdušná prevaha bola plne na našej strane. Náhle sa však objavila dvojica nemeckých lietadiel Focke-Wulf, potom ešte ďalšia dvojica. Martynov atakoval prvú dvojicu, ja druhú. Fašista sa odklonil od boja, vyšiel klesaním na stranu Prešova. Dostihol som ho a dvomi dlhými dávkami som ho zostrelil. Lietadlo spadlo do lesa. Ja som sa s naberaním výšky otočil o 180°. Dvojica Martynova bola už niekde ďaleko odo mňa. No ani môjho vedeného so mnou niet. Odtrhol sa a pripojil ku dvojici Martynova.
Ale čo to? Vzadu za mnou lietadlo. To „dvojka“ Nemec na mňa útočí. Prudko som otočil svoje lietadlo a vstúpil do hlbokej zákruty. Manéver som zvládol vynikajúco a čoskoro som sa dostal Nemcovi na chvost. Prvá dávka, druhá…, no Nemec nehorí. Na hlbokej zákrute nie je tak jednoduché zostreliť lietadlo. Míňala sa mi munícia a Nemec ušiel. Škoda…
Zaujal som kurz 90° a išiel domov. Nadviazať spojenie s veliteľom roja sa mi nepodarilo. Neskôr som zistil, že sa mi odpojil kábel mikrofónu, preto som nemal spojenie. Letel som vo výške 2000 m. Náhle úder do brucha lietadla. V podlahe kabíny sa objavila diera a moje lietadlo začalo horieť. Pokúsil som sa zahasiť oheň sklzom, no nepodarilo sa. Lietadlo bolo potrebné opustiť, lebo o chvíľu vybuchne. Potiahol som za rúčku havarijného odhodenia prekrytu kabíny. Rúčka mi ostala v ruke a prekryt na mieste. Zle je, zhorieť som nechcel. Potiahol som páku riadenia k sebe, ubral plyn. Lietadlo vystúpilo do výšky a stratilo rýchlosť. Vtedy som otvoril prekryt kabíny normálnym spôsobom, rýchlo sa odsunul vzad pod náporom prúdu vzduchu. V momente ma však plamene z pod nôh ošľahali, najmä tvár a ruky.
Zabudol som odopnúť bezpečnostné pásy, no potom som chrbtom vypadol z lietadla. Zacítil som prúd studeného vzduchu. Ľavým ramenom som narazil do stabilizátora lietadla, no v tom momente som bolesť necítil, ruka však ovisla a nevedel som ňou hýbať. Padák som okamžite neotváral. Spolu so mnou padalo horiace lietadlo, ktorého časti sa po výbuchu mohli dostať na kupolu padáka a to by bol koniec. Napriek tomu som otvoril padák vysoko nad zemou, asi vo výške 1500 metrov. Moje lietadlo spadlo do hôr a tam vybuchlo. Poobzeral som sa dookola. Neďaleko letela ďalšia skupina bitevných lietadiel Il-2 na rovnakej výške. Pilot jedného z lietadiel ma uvidel a zamával krídlami. Klesal som do hôr pokrytých lesom. Nedokázal som jednou rukou opraviť postroj, ktorého pásy mi bolestivo tlačili na nohy. A tu hľa, zem je už blízko. Môj padák sa skĺzol po obrovskom strome a ja som ľavou nohou prešiel po menšom strome rastúcom vedľa. Padák ostal visieť, pričom nohami som sa nedotýkal zeme, ostal som na padáku asi meter nad ňou. No to bolo dobre, to ma zachránilo. Inak by som si pri pristátí na strmom svahu polámal nohy. S ťažkosťami som sa odpojil od padáka a zliezol na zem.